Všetky články

Anglicko nie je len Londýn, Big Ben, Buckinghamský palác, alebo Windsor...

Keby ste museli na opustený ostrov, čo by ste si zobrali so sebou? Čo by bolo vášmu srdcu a potrebám najbližšie?

Stalo sa v roku 2003. Prvýkrát vo svojom živote som si omočil svoje bosé nohy v mori, anglickom... A okamžite som sa zamiloval. Do pobrežia, zvuku, vône. Odvtedy som bol na pobreží už veľakrát. To ohúrenie diaľkou, tichom až šepotom a inokedy zas nahnevanými a rozburácanými vlnami mi zostalo. Asi už na veky.

Je ľahké napísať cestopis alebo photopoint  jedného kontinentu. Tiež nie je obtiažne napísať niečo o nejakej zaujímavej krajine. Trochu karty dochádzajú, keď máte priblížiť nejaké konkrétne miesto rozložené na pár kilometroch štvorcových. A úplne sa oklieštite, keď začnete písať o malej dedinke, niekde na severe Čiech medzi Příborom a Frídkom-Místkom. A čo takto to poňať úplne sparťansky, a na fotografovanie použiť…

Hmm. Tak som si pred začiatkom tohto photopointu kládol otázku: Ako začať? Ako upútať pozornosť ľudí... Viem, že muži nad zistením jeho obsahu, budú dúfam pokračovať v jeho čítaní. Bol by som však rád, keby si ho aspoň časť jemného zastupiteľstva tiež dočítala do konca... Nebudú v ňom žiadne fotografie so západom slnka. Nie je to ani iná lákavá destinácia, kde by ľudia híkali nad krásou Stredozemného, alebo inak vzdialeného ostrova.

Poďme si zobrať na mušku knihu od Sebastiao Salgada, AFRIKA. Mám ju už nejaký piatok doma, a myslím si, že si zaslúži aj nejaký rozbor. A tiež si myslím, že milovníkovi fotografie by v knižnici kniha od tohto autora nemala chýbať. Keď nie táto, tak určite nejaká iná. Možností máte veľa.

Ak ste čo i len raz uvideli fotku od Josefa Hoflehnera, pravdepodobne nemáte šancu na ňu zabudnúť. Tieto zdielané kúzla vás na chvíľu donútia zastaviť sa. Je to skutočne "iba" vodopád? Tie zasnežené kopčeky naozaj vyzerajú tak dobre? Môže to byť "iba" obyčajná cesta? Hoflehnerove práce majú nezameniteľný rukopis.

Osobne som sa z fotkami robenými cez Holgu zoznámil vďaka fotkám Lee Frosta. A odvtedy ma to veru poriadne chytilo. Pri fotení si pripadám ako Dr. Jackyll a Mr. Hyde. V jednu minútu fotím ostré obrázky na pomalý čas s ND filtrom, s fotoaparátom namontovaným na statíve a kúpeným za veľké peniaze.

Fotky Lauren Simonutti sú silné, surové a nádherne úprimné. Akoby zrodené z jej bohatej fantázie, pripomínajú pestro zdobený gobelín. A nič na tom nemení ani fakt, že sú väčšinou čiernobiele, poprípade len jemne tónované. Postavy na nich, aj keď je to väčšinou ona sama, žiaria túžbou zachytiť a ukázať vlastnú existenciu.

Táto recenzia určite nebude plne erudovaná o technických finesách tohto objektívu. Je to skôr o láske na prvý pohľad...

Jej obrázky sú zrodené z jej vlastného presvedčenia, že najlepšie veci v živote sú nepohodlné a zároveň nádherné.

Ako by toho nestačilo, alebo aj do tretice všetko dobré. Dnes som si zobral na mušku opäť fotografku. Opäť ženu a opäť z Ameriky.